Jeden príbeh o tom, ako sú deti v školách „vychovávané“ mi ostal v pamäti. Rozprávala mi ho moja kamarátka, ktorá pred rokmi, počas štúdia filozofie, učila v rámci jej študijnej praxe na základnej škole pod dohľadom inej vyučujúcej.
Deťom na hodine oznámila, že sa nebudú učiť, ale dajú si taký malý test s 10. otázkami na premýšľanie, ktorý sa nebude známkovať. Boli to asi 9-10 ročné deti. Ich úlohou bolo postupne odpovedať na otázky, ktoré im ona po jednej diktovala, teda ďalšiu otázku sa dozvedeli vždy až potom, keď napísali odpoveď na tú predchádzajúcu. Zámerom bolo dosiahnuť, aby deti voľne a do hĺbky premýšľali o tom, kým vlastne sú.
Všetky otázky mali totiž rovnaké znenie: „Kto som?“
A deti písali: som žiak, som chlapec a podobne. Pri 2. otázke deti udivene zareagovali a napriamili uši, či dobre počujú a či to nie je stále iba prvá otázka. Keď pochopili, že znova majú napísať, kto sú, opäť písali podobné odpovede ako pri prvej. Pri 3. otázke už boli nervózne a nevedeli, čo napísať. Keď im pani učiteľka pripomenula, nech porozmýšľajú, že o nič nejde, znova vylovili a vypotili odpoveď na otázku „kto som?“ Pri 4. otázke, niektoré deti začali fňukať a pri 5. otázke prítomná staršia učiteľka vykonávajúca dozor, to celé ukončila so slovami, že to je pre deti stresujúce a nevhodné. Deti jednoducho nechápali, čo od nich mladá pani učiteľka chce. A zjavne tomu neporozumela ani jej staršia kolegyňa, ktorá test ukončila.
Samozrejme, môžeme sa zamýšľať, či zaťažovať deti filozofickými otázkami v tomto veku je namieste. Alebo, či spôsob kladenia otázok bol primeraný. Je otázne, či žiaci chápali, že ich úlohou nie je odpovedať správne, ale zamýšľať sa do hĺbky o sebe samom bez ohľadu na odpoveď. Áno, o tom môžeme polemizovať.
Lenže podstatná vec, bijúca do očí, je iná. Na otázku „kto som?“ je pre každého správnou odpoveďou niečo iné. To, čo bola pre niekoho správna odpoveď, bola zároveň nesprávna pre iného žiaka. Zrazu to neurčuje pani učiteľka, ona to totiž ani nemôže vedieť. Keďže správna odpoveď nie je pre všetkých rovnaká, úplne stráca na význame opisovanie. Známky sú nepodstatné, vlastne oznámkovať túto písomku by bol klinec do rakvy autentickosti. Žiaľ, presne toto sa v školách deje, tento druh kreatívneho myslenia školský systém v študentoch potláča.
Jej prekvapivým zistením bolo, že deti sa doposiaľ sebou vôbec nezaoberali. Absolútne netušili, kým sú. Ich doterajší život v škole bola hra na hádanie správnej odpovede, ktorú vie iba pani učiteľka. Deti čakali od pani učiteľky správnu odpoveď na otázku, kým vlastne sú. A nedozvedeli sa to.
A zrazu od nich niekto žiada odpoveď na otázku, kto sú a oni to nevedia. Teda niekto od nich chce, aby mysleli spôsobom, ktorý sa nadobúda nasledovaním vlastných túžob, krokov, pokusov a omylov.
Lenže tomu by muselo najprv niečo predchádzať, a to deti jednoducho postrádajú. Nemajú odkiaľ vedieť „kto sú“. A to je bod, keď vám zasvieti kontrolka, že tu niečo nieje v poriadku.
Niekde sme jednoducho urobili chybu, ak deti učíme popierať samých seba s tým, že správna odpoveď môže byť len jedna, čo v reálnom živote vôbec neplatí. Ako spoločnosť im postupne vsugerujeme, že to, čo je správne a nesprávne, určuje autorita a nie oni. S odstupom času to osobne vôbec nepokladám za „nevedomú chybu“, ale skôr za „vedomý zámer“ spoločnosti.
Učitelia často nevedia, že objavovať znamená skúšať a sledovať, čo sa v novej situácii stane. A nevzdávať to, keď sa niečo nepodarí na prvý pokus, ale pokračovať až kým sa to podarí. Slepé uličky sú normálnou súčasťou objavovania a chyby sú prínosom, nie nedostatkom. A uvedomiť si chybu a môcť ju svojimi schopnosťami napraviť, či vyriešiť problém vlastným spôsobom, je v poriadku.
Preto tie najšťastnejšie a spokojnejšie deti v dospelosti sú jednoducho tie, ktoré mali popri svojich povinnostiach dostatočný priestor na to, aby veci skúmali svojimi zmyslami. Pocítili realitu na vlastnej koži. Teda možnosť sa vecami nadchnúť, nasledovať a objavovať. Mať niekoho, za kým prídu so svojim objavom, a ten niekto im to nezmietne zo stola „lebo máme iný študijný plán“. To sú skutočné základy do reálneho života; oveľa dôležitejšie, ako vedieť naspamäť názvy hlavných miest štátov sveta. Ak jedného dňa vznikne potreba sa niečo potobné naučiť, vedomé dieťa to vo svojej réžii zvládne a naučí sa to hravo z vlastnej iniciatívy.
Keď som počul tento príbeh, uvedomil som si, že som bol počas dospievania v mnohých situáciách jedným z tých detí. My sme tie deti a teraz sú to „naše deti“. To, čo si o niektorých veciach myslia iní, je v skutočnosti pre nás menej dôležité ako to, čo si o tom myslíme my. Áno, v samej podstate to platí dokonca aj pre deti. Nie je nič dôležitejšie ako nadobúdať poznanie priamo.
Obzvlášť to platí v dospelosti. Najdôležitejšie je to, čo si o veciach myslíme my sami. To, či môžete veriť tomu, čo si myslíme, vychádza z priamych skúseností, poznania a takto vybudovaného vnútorného inštinktu. Od toho závisí náš úspech v čomkoľvek, aj naša celková spokojnosť. V takomto prípade vieme, že pevne stojíme na vlastných nohách.
Vsetci vieme spravnu odpoved - Som clovek, co... ...
"Skúmať veci sami" zažiť veci... ...
Polemika o tom, či je vôbec vhodné dávať túto... ...
Deväť- až desaťročné deti nemajú čo písať test... ...
"Preto, tie najšťastnejšie, a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty